Liečebné hladovanie

Tento príbeh sa začal tam, kde mnoho iných zaujímavých príbehov - na psychiatrickom oddelení. Keď dodám, že miestom bol Sovietsky zväz a časom päťdesiate roky minulého storočia, ste asi pripravení na akúkoľvek desivú historku.
Takže na psychiatrickom oddelení plnom pacientov s psychózami a ťažkými depresiami sa jedného dňa doktor Nikolajev rozhodol pre experiment. Pacienta s depresiou, ktorý odmietal jesť, proti vtedajším zvyklostiam prestali kŕmiť násilím a nechali ho tak. Hydratovali, pozorovali a čakali. Po niekoľkých dňoch začal pacient javiť záujem o okolie, jeho psychický stav sa rapídne zlepšil a po ukončení hladovky a regeneračnej diéte opúšťal tento človek brány ústavu ako vyliečený. Doktor Nikolajev potichu s experimentovaním pokračoval. Zisťoval, že hladovanie má u psychiatrických pacientov prekvapujúco intenzívny stimulujúci a antidepresívny účinok, dokonca pomáha liečiť toxikomániu. Legenda hovorí, že zelenú z oficiálnych miest dostal Nikolajev po tom, ako vyliečil syna akéhosi sovietskeho ministra z ťažkého alkoholizmu. Na sklonku kariéry doktor Nikolajev publikoval štatistiku, podľa ktorej terapiu hladovaním vyskúšal u 8 000 pacientov so 70-percentnou úspešnosťou.

Od 70. rokov minulého storočia sa účinky liečebného hladovania podujali skúmať špičkoví ruskí vojenskí lekári Alexej Kokosov a Valerij Maximov. Oni a ich nasledovníci zostavili zoznamy diagnóz, na ktoré môže byť indikovaná hladovka: srdcovo-cievne ochorenia, pľúcne ochorenia a choroby tráviaceho traktu, reumatizmus, alergie, obezita, duševné choroby a závislosti. Hladovanie je kontraindikované v súvislosti s tehotenstvom a dojčením, pri rakovine, tuberkulóze a pri chorobách spojených s nehybnosťou. Podľa niektorých zdrojov patrí napríklad anorexia a cukrovka medzi diagnózy vhodné na terapiu hladovaním a podľa iných nie. Faktom však je, že ruskí lekári venovali viac ako 50 rokov výskumu liečebného hladovania, väčšina výsledkov nebola nikdy publikovaná mimo ich krajiny a v Rusku je v súčasnosti liečebné hladovanie atestačným odborom.

V Belgicku na festivale dokumentárnych filmov so zdravotníckou problematikou získal cenu poroty film Le jeune une nouvelle therapie dvojice francúzskych režisérov Gilman a de Lestrade, ktorý sa snažil uchopiť problematiku liečebného hladovania z hľadiska nevyužitých možností západnej medicíny a inšpirácie nájdenej v Rusku. Tvorcovia divákov hneď v úvode zavedú na Sibír, do mesta Goriačinsk na brehu Bajkalského jazera. Tam je sanatórium, ktoré sa už 15 rokov špecializuje na liečebné hladovanie. Prichádzajú sem pacienti s najrôznejšími diagnózami, aby pod lekárskym dohľadom v priemere 12 dní, obyčajne najviac 21 dní prijímali len vodu. Prostredie sanatória sa vyznačuje nám známou pochmúrnosťou podobných ustanovizní - škaredé linoleum, pusté chodby, železné postele. Potom sa však v obraze objavia pacienti. Skupinka vysmiatych ľudí, ktorí už týždeň nič nejedli, kráča rezkou chôdzou okolo jazera, penzistky v posilňovni dvíhajú činky, jedna pacientka tvrdí, že opeknieva a ukazuje omladenú pleť, iná pôvabná Ruska si máča nohy v horskom potoku a hovorí, že odkedy hladuje, cíti sa pokojná a plná vnútornej sily. Je to zásluha placebo efektu, dôsledok dokázateľne zvýšenej hladiny serotonínu - hormónu šťastia vylučovaného organizmom pri hladovaní alebo je načase vziať do úvahy aj možnosť, že liečebné hladovanie je terapiou, ktorou by bolo prezieravé sa zaoberať?

Naše telá nie sú naprogramované na neustály prísun potravy. Z hľadiska histórie ľudstva je jedlo trikrát denne pre náš organizmus novinkou, ktorú nie vždy dokáže spracovať a výsledkom sú civilizačné choroby. Naše telá sú naprogramované na občasné obdobia pôstu, s ktorými sa nielenže dokážu vyrovnať, ale im dokonca prospievajú. Ak pravekí ľudia niekoľko dní nič neulovili, tak sa aj tak dokázali vybrať zháňať potravu, ich zmysly a úsudok boli dokonca výkonnejšie. Náš organizmus totiž dokáže v prípade zastaveného prísunu jedla reagovať tak, aby zvýšil svoje šance na prežitie.
Priebeh hladovania je takýto: Prvé 2 až 4 dni pociťuje pacient hlad, potom sa organizmus prepína na endogénnu - teda vnútornú - výživu a na pozadí biochemicko-fyziologických mechanizmov, ktoré nám zostali v evolučnej pamäti po našich predkoch, sa telo adaptuje na stres z hladovania. Organizmus sa okyslí, zbavuje sa tukov, solí, odumretých a chorých buniek, ohnísk infekcií, sklerotických plátov. Nastáva sanogenéza - samoozdravenie, o ktorom nevieme, ako sa spúšťa, ale jeho účinky sú zrejmé. Tento reštart organizmu však nastáva len pri úplnom hladovaní, je potrebné úplné vylúčenie jedla, aby telo dostalo signál na "reset". Úplné hladovanie vraj znášame lepšie než nízkokalorickú diétu, teda ak niekto hladuje a pije pritom šťavy, drží telo v podvýžive, motor ďalej beží na svoje obvyklé palivo, no s priškrteným prívodom. Nenaskočí na "náhradný zdroj", nie je nútené riešiť stres z hladu endogénnou výživou. Pri liečebnom hladovaní po fáze hladu - trvajúcej zvyčajne menej než 30 dní - prichádza fáza regeneračnej diéty, ktorá by mala trvať rovnako dlhý čas ako hladovka. Telo musí byť zaťažované pomaly, najskôr riedenými zeleninovými šťavami, neskôr surovým ovocím a zeleninou, orechmi, varenou ryžou. V súvislosti s liečebným hladovaním sa ešte spomína pojem acidotická kríza, ktorá prichádza v 7. až 11. dni hladovania a môže ju sprevádzať krátkodobá nevoľnosť, migrény, závraty. Neskôr sú tieto nepríjemnosti vystriedané pocitom ľahkosti až eufórie, takže matky rodín prechádzajúce hladovaním s úsmevom na perách navaria za hrniec sviečkovej a nemajú žiadne nutkanie ochutnať. Dôležité je počas terapie udržovať telo v pohybe, očisťovať ho klystírmi, saunou a masážami, ktoré napomáhajú detoxikáciu organizmu.

Medzi propagátorov hladovania u nás patrí biochemik RNDr. Jozef Valuch, CSc., toxikológ zo Súdnolekárskeho pracoviska Úradu pred dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v Bratislave. K liečebnému hladovaniu sa dostal pred šiestimi rokmi, v čase, keď mu bolo diagnostikované onkologické ochorenie. Študoval teóriu, absolvoval kurz liečebného hladovania v Petrohrade, každoročne sa zúčastňuje medzinárodného kongresu v Moskve s vlastnými kazuistikami, zaujímavými aj pre ruských lekárov. Sám totiž zatiaľ absolvoval päť dlhodobých hladoviek, ktoré trvali od 35 do 50 dní - to je dĺžka, do ktorej sa Rusi nepúšťajú - a po celý čas na sebe sledoval a vyhodnocoval 200 biochemických, hematologických, a imunologických parametrov a onkomarkery. O liečebnom hladovaní prednáša a snaží sa robiť osvetu. Spomína historické korene - podľa zachovaných prameňov hladovku pri chorobách predpisoval Hippokrates aj Avicena - upozorňuje na hladovanie ako duchovné cvičenie, ktoré obsahuje takmer každé náboženstvo. "Do troch dní je bezpečné hladovať, potom je to už liečebný výkon, ktorý by mal byť vykonávaný pod dozorom lekára," hovorí Jozef Valuch. "Na Slovensku však neexistuje lekár, ktorý by liečebné hladovanie skúmal a vedel interpretovať jeho výsledky. Je to pritom vedecká téma, ktorá si zaslúži hlbší záujem." Tvrdí, že na každú hladovku spomína rád, každá ďalšia bola ľahšia než tie predchádzajúce a okrem tej prvej, počas všetkých ostatných chodil normálne do práce. Je v dobrej kondícii, za čo vďačí podľa jeho názoru hladovaniu. "Onkologické ochorenie často dnes už medicína dokáže vyliečiť, no je na pacientovi, aby vo svojom organizme vytvoril prostredie, v ktorom sa rakovinové bunky nezačnú znovu množiť," poznamenáva Valuch. "Liečebné hladovanie takéto prostredie vytvára."

Hladovanie sa v súvislosti s liečbou onkologických ochorení spomína aj v ďalšej nádejnej kauze. Doktor biológie Valter Longo z kalifornskej univerzity publikoval nedávno výsledky výskumu, podľa ktorého laboratórne potkany po niekoľkých dňoch hladovky zvládali vyššie dávky chemoterapie s menšími devastačnými následkami než zvieratá z kontrolnej normálne sa stravujúcej skupiny. Na základe jeho experimentov začínajú prebiehať opatrné pokusy aplikovať zistenia aj na ľudských pacientov. V už spomínanom dokumentárnom filme vystupuje pacientka, ktorá podstúpila niekoľko chemoterapií, a tie, pred ktorými 5 dní hladovala, hodnotí ako menej zaťažujúce s menšími nevoľnosťami a výraznejším pozitívnym výsledkom. Účinok hladovania sa v takomto prípade vysvetľuje tak, že telo vystavené hladu v zmysle svojej historickej skúsenosti "zasejvuje" svoje zdravé bunky, a tak sú chemoterapii vystavené napospas najmä tie ostatné - rakovinové.
Skôr, než začnú z onkologických oddelení prúdiť vozíky plné nezjedených obedov, treba si uvedomiť, že výskum je na začiatku a ľudských pacientov, ktorí boli s liečebným hladovaním konfrontovaní v čase chemoterapie, bolo málo. To je aj najväčší problém pri praktickom využití poznatkov z výskumu profesora Longa - je málo konkrétnych pacientov v štúdii a nad klinickými zisteniami prevládajú subjektívne hodnotenia. Onkológ doc. MUDr. Ľuboš Drgoňa, CSc., pripomína, že často sa môžu javy a súvislosti fungujúce v pokuse, ktoré vzbudzujú nádej, v ďalších fázach skúmania ukázať ako nefungujúce, alebo nefungujúce spôsobom, ktorý by sa dal využiť v humánnej medicíne. "Ak by za mnou prišiel pacient pred chemoterapiou a chcel by hladovať, neodporúčal by som mu to. Chýbala by mu "energia" na zvládnutie samotnej liečby, navyše po niektorých protinádorových liečivách môže byť napriek podávanej prevencii prítomná nevoľnosť a zvracanie, takže môže pokračovať "vyčerpávanie zdrojov". Pacient v dobrom stave, s dobrou výživou je schopný zvládnuť onkologickú liečbu lepšie než ten vyčerpaný." Doktor Drgoňa ešte spomína pred časom populárnu teóriu o tom, že treba nádor "vyhladovať": "Je to z biologickej podstaty blud - hladovanie v normálnej bunke spôsobuje útlmový režim, paradoxne, nádorová bunka hľadá energetické zdroje - ako parazit u svojho hostiteľa. Mali sme niekoľko pacientov, ktorí sa snažili vyhladovať nádor - ani jeden neprežil."

Takže ak máme rakovinu, do hladovania sa nepúšťame. Ani ruskí lekári to nerobia a v USA to ešte nedotiahli. Priaznivci konšpiračných teórií tvrdia, že to nikdy ani nedotiahnu, lebo výsledkom snaženia nebude preparát, na ktorom sa nejaká farmaceutická firma môže nabaliť, len postup, pri ktorom môže hocikto hladovať doma a zadarmo.

My si však nemyslíme, že svet je ovládaný z jednej pracovne s dobrým výhľadom.

Ak chcete hladovať, nerobte to na vlastnú päsť. Ak chcete hladovať, nájdite si lekára, ktorý vás pri hladovaní postráži. Ktorý vám bude robiť odbery a kontrolovať váš zdravotný stav. Aby ste mali istotu, že neprichádzate o svaly, o kosti a o zdravý rozum. Môžete ísť do Buchingerovho sanatória v Nemecku, ale na to potrebujete dosť peňazí. Alebo do sanatória v Goriačinsku, to však musíte v sebe objaviť sparťanského ducha a ovládať ruštinu, lebo inak tam nehovoria. Alebo si musíte počkať, či sa liečebné hladovanie predsa len nedostane medzi medicínou tolerované alternatívne metódy liečenia aj u nás. Pretože prívržencov má dosť. Nielen tých, čo to robia zo zdravotných dôvodov. Niektorí zasvätenci hovoria, že po hladovkách na sebe ženy pozorujú omladenie pokožky a muži nárast libida, ktoré ich vracia o desaťročia späť. A iní zasvätenci tvrdia, že s tou pokožkou a libidom je to presne naopak a telo hladovaním trpí rovnako, ako keď si ničia organizmus dievčatá s anorexiou.
Sedliacky rozum však naznačuje, že ak niečo funguje na ruských alkoholikov, mohlo by aj na slovenských astmatikov.